Pred takmer štyrmi rokmi som sa šialene zamilovala do muža, ktorý spravil v živote niekoľko dosť zásadných chýb, na ktoré bude po zvyšok života doplácať nielen on, ale minimálne ďalší štyria ľudia, a to jeho staršia dcéra, jej matka, jeho mladší syn a jeho matka. Áno, muž, ktorý si za krátky čas absolútne získal moje srdce a hlavu, mal už dve deti s dvoma rôznymi ženami. Keď mi to po niekoľkých stretnutiach povedal, zrútil sa mi domček z karát, pretože som s nikým nikdy necítila taký súzvuk duší, ako s ním. Svoje dve deti však v žiadnom prípade nepovažuje za omyl, miluje ich, stará sa o ne, ako finančne, tak aj výchovou a množstvom spoločne stráveného času.
Mnohí ľudia v mojom okolí si ťukali na čelo, keď som sa im zdôverila. Lenže ja som pochopila, čo znamená omieľané „srdcu nerozkážeš“, a to v plnej sile. V čase, keď sme sa spoznali, som mala v pláne vycestovať minimálne na rok do zahraničia. Bránila som sa citom, ktoré som si čoraz jasnejšie uvedomovala, ale nevedela som si rozkázať. Pred mojím odchodom do Kanady som si povedala, že môj odchod všetko vyrieši. Nestalo sa tak, ba naopak, všetko sa ešte viac zamotalo, zintenzívnilo a ja som v tom bola až po uši. Napriek tomu, že sme náš vzťah nikdy nezoficiálnili, v mojom srdci zanechal tú najhlbšiu stopu.
Pred mojím odchodom som sa vyjadrila, že nemá význam sa viazať, lebo rok je dlhá doba. Vnútri som však sama nevedela, čo vlastne chcem viac: ujsť pred citmi, zabudnúť, zísť z ťažšej cesty, kým sa ešte dá, alebo sa urputne držať nádeje, že láska aj ten rok prežije. Dennodenný kontakt vyústil do toho, že ma na konci môjho ročného pobytu v Kanade prišiel navštíviť. To, čo bolo považované za „lásku na dobu určitú“, teda pokým neodídem do zahraničia, prerástlo v niečo, čo v mojom srdci prežívalo ešte dlho potom, a čiastočne doteraz. Je tomu totiž už takmer 2 roky, čo som tomuto v očiach mnohých neperspektívnemu, zložitému, či odsúdeniahodnému vzťahu dala zbohom. Čisto na základe rozhodnutia z rozumu. Ak by som počúvala srdce, vrhla by som sa mu do náruče a už tam zostala.
Moja otázka ale znie: prečo človek, ktorý spraví vo svojom živote chyby, za ktoré nesie plnú zodpovednosť, dostane nálepku bezcharakterného hajzla bez toho, aby ho súdiaci bližšie poznali? Prečo by mal takýto človek úplne stratiť svoju hodnotu?